Divožienky

S akou vetou by mal človek začať, keď sa chystá písať v podstate o ničom?

Aby bolo jasné, moja motivácia chytiť do ruky pero(či v tomto prípade klávesnicu- všetky perá som vypísala) sa zasa zúžila len na jediný dôvod: absolútny nedostatok inej činnosti. Tak si to zhrňme- sedím, či skôr pololežím na posteli na priváte, vedľa mňa stôl plný prázdnych hrnčekov od kávy a čaju, použitých vreckoviek a jedných nedojedených keksov  (Indiánky, ktoré mi tak trochu pripomínajú detstvo). V dohľade sa vyvaľujú moje dve spolubývajúce, každá za vlastným počítačom zabíjajúce čas podobne ako ja, tupo zízajúc do obrazovky. Na zemi vedľa postele sú kde tu učebnice a poznámky, všetko možné od anatómie až po biochémiu a pomedzi ne chumáče prachu. Vyzerá to tu ako v ktoromkoľvek inom študentskom ubytovaní, bordel pozostávajúci z vecí porozhadzovaných jedna cez druhú, presne v poradí ako ich tam niekto nechal ležať pred pár dňami. Celú scénu podkresľuje Oasis hrajúce mi hrá v slúchadlách a umožňujúce mi sladké nevnímanie. Von je zima ako v ruskom filme, v tomto prekliatom meste nikdy neprestane fúkať a dnešný deň nie je výnimkou. Gallagherovci práve vystriedali jemnejšiu nôtu, čo ma zasa privádza na moju pôvodnú tému: O čom by mal písať priemerný človek, ktorý sa v podstate nezaujíma o vonkajší svet a jeho názory nie sú nijako prevratné či šokujúce, človek, ktorého jediným plusom je jeho vnútorný svet, ktorý nedokáže dať na papier, či v mojom prípade do binárneho kódu.

Neviem ako je to s vami, skutočnými ľuďmi, ale aspoň v tých amerických seriáloch stále hovoria o svojich snoch a  o ich plnení. A tak sa pýtam vás, máte aj vy svoje sny? Vyliezť zo svojej ulity, či zo svojho dobre známeho sveta a byť niekým iným? Veď viete, tak ako snívajú deti, byť požiarnikmi a princeznami, kovbojmi a nindža korytnačkami . Máte stále aj vy niekde skrytú tú svoju predstavu čo všetko by pre vás ešte život mohol prichystať, keby ste mu mohli trochu pomôcť? Pretože, v mojom prípade, neviem či to ide s vekom alebo len dobou, akosi strácam ilúzie a sny, čoraz viac sa na svet pozerám očami cynika a ironicky hodnotím tých, ktorý si v sebe zachovali ten kúsok romantiky. Hodnotím, a to čo zisťujem sa mi nepáči, po jednom umierajú všetky moje ideály, ak som vlastne niekedy nejaké mala.

Možno jediná vec, ktorá ma stále láka, a naivne si hovorím, že tento sen si niekedy splním, je veľmi prozaická vec: sloboda. Byť nezávislá od všetkých a všetkého, konať tak, aby som a nemusela obzerať na druhých, aby som vedela povedať svoje bez ohľadu na to, či niekomu ublížim. Aby som si mohla užívať život a aby som raz neľutovala, to všetko čo som nezažila. A hlavne, keď raz príde ten čas, aby som si mohla splniť všetky tie budúce sny, ktoré mi život prinesie.  

Maybe I don't really want to know 
How your garden grows 
I just want to fly Lately did you ever feel the pain 
In the morning rain 
As it soaks it to the bone 

Maybe I just want to fly 
I want to live I don't want to die 
Maybe I just want to breath 
Maybe I just don't believe 
Maybe you're the same as me 
We see things they'll never see 
You and I are gonna live forever 

Maybe I don't really want to know 
How your garden grows 
I just want to fly Lately did you ever feel the pain 
In the morning rain 
As it soaks it to the bone 

Maybe I will never be 
All the things that I want to be 
But now is not the time to cry 
Now's the time to find out why 
I think you're the same as me 
We see things they'll never see 
You and I are gonna live forever 
We're gonna live forever