Divožienky

Shakespeare, múdry to človek, raz povedal: "Vieme, čo sme, ale nevieme, čo z nás môže byť." Pravda, Shakespeare bol génius, čo sa týka hier a divadla a zapísal sa do povedomia ľudí svojimi tragédiami aj komédiami. Bude žiť večne ako jeho príbehy. Avšak bol to len človek. Navyše človek, ktorý žil pár storočí pred nami, aj keď ho považujú za nadčasového. Patrí však jeho výrok k tým pravdivým a nadčasovým?

Určite so mnou budete súhlasiť, keď vyhlásim, že všetci sme ľudia. Aj tých, ktorý sa na to necítia ubezpečujem, že druhovo ste určite Homo sapiens sapiens, čiže človek, obyčajný tvor, ktorý si o sebe myslí, že je na vrchole druhového rebríčka. Chodíme po svete, vyhlasujeme čo sa nám páči alebo nie, konáme s istým úmyslom. Vieme, čo sme. Vieme, čo by sme chceli, čím by sme sa mohli stať. Väčšina ľudí si myslí, že sa na sto percent pozná a vie odhadnúť, čo vykoná v tej a v tej chvíli. Dokonca si to plánuje, skúša pred zrkadloma teší sa, keď to bude môcť konečne spraviť.

Vraj sa poznáme. Vraj vieme, čo sme. Ale nikdy sme sa nemohli pozorovať pri nejakej činnosti. Nemohli sme si všimnúť mimovoľný výraz tváre, lesk v očiach alebo inštinktívne pokrčnenie ramien. Nikdy sme nemohli vidieť náš vlastný spôsob chôdze, tiky alebo očervenanie uší. Isteže, my sami sa riadime, myslíme a naše myšlienky nemôže nik počuť. Napriek tomu si nie sme vedomí, čo všetko dokážeme spraviť. Že v núdzi môžeme okradnúť, ublížiť alebo zabiť. Že dokážeme podviesť, zlomiť srdce alebo dohnať do šialenstva. Že dokážeme skočiť z mosta či zletieť s padákom z lietadla. Potápať sa bez kyslíka, zliezať jaskyne alebo plávať so žralokmi. Toto všetko je ukryté v našom vnútri, tá túžba robiť extrémy, riskovať, prebudiť tvora, ktorým sme voľakedy boli. Predátorom širokých plání a hustých lesov, rideným len pudmi. Vtedy sme vedeli odhadnúť svoje možnosti, zistiť, čoho všetkého sme schopní.

Teraz sa z nás stali dravci iného druhu. zúrivo ochraňujeme teritórium okolo svojho účtu v banke, tučného portfólia na vychytenej burze alebo hoc' len okolo diaľkového ovládača od televízora, na ktorom ide náš obľúbený program. Teraz sa už nešplháme po stromoch, ale po rebríčku hodností, už nelovíme zajace, ale poľujeme na malé ryby, ktoré by raz mohli dorásť na našu veľkosť. Už sa nepredierame hustými kriačinami, kde čakáme na svoj čas. Dnes sa človek musí vyznať v dave a intrigách, ktoré tvoria hustejší les.

V našej dobe vieme, čo všetko sa z nás môže stať v budúcnosti. Či už je to právnik, matka v domácnosti so štyrmi deťmi, bezdomovec alebo barman vo vychytenom podniku. Pýšime sa tým, že dokážeme vedieť, spoliehame sa na rozum a upíname sa na budúcnosť. Je to pre nás svetlý bod, bod lepších dní a nádeje plnších vreciek a žalúdku.

Shakespeare, múdry to človek, slávny dramatik a génius na večné veky hovoril, že človek vie čím je, ale nikdy nebude vedieť, čím môže byť. Ja, človek obyčajný, bezvýznamný, jeden z davu, niekto, koho nikto nikdy nebude citovať tvrdím: "Všetci vedia, čím sa môžu stať, ale nikdy nezistia, kým v skutočnosti sú."