Divožienky

Od malička som mala sen, ako nadšená obdivovateľka exotických krajov a ich zvierat, vlastniť nejakého papagája. Po ceste zo školy som mala chovprodukt a tak som tam vždy zašla obdivovať to farebné škriekajúce vtáctvo. Z obrázkových atlasov som si doma vybrala toho najväčšieho a najkrajšie papagája, akého som našla: "Ara hyacintová- 100 cm. Najväčší lietajúci papagáj na svete. Perie sýtej kobaltovomodrej farby má na letkácha spodnej strane chvosta tmavšie.Koreň spodnej čeľuste a očný krúžok sú pokryté žltou holou kožou. Zobák je sivočierny..." Toto hlásala múdra kniha a ja som nemala problém uveriť, že raz si budem môcť takho zaobstarať. Samozrejme som postupne zistila, že Ara hyacintová je nielen chránený druh, ale vzťahuje sa na ňu zákon o exotickom vtáctve a mnoho iných dôležitých vecí. Nakoniec ma však presvedčil dôvod najpragmatickejší: Ako by sme mohli v trojizbovom byte obývyanom štyrmi ľuďmi chovať metrového papagája, ktorý sám o sebe potrebuje klietku o veľkosti polovice izby. Vtedy z mojej krásnej Ary hyacintovej zostal iba obrázok v knihe a ja so začala premýšľať o vhodnejšej alternatíve.

Po tomto ošiali nasledovalo dlhšie obdobie škrečkov a jednej ježomyši(verte mi, to je úplne brutálne zvira. Je ako veľká myš s ostňami na chrbte), ale to akosi nedopadlo dobre. Škrečok bol síce ten odolnejší, vydržal asi rok, ale hrýzol, škriabal a bál sa úplne všetkého. Raz som ho iba akosi nevidela vyliezť tri dni  a nakoniec som z domčeka vytiahla jednu malú škrečkovskú mŕtvolku. Ježomyš vydržala z nejakého neznámeho dôvodu len asi mesiac. Ale bolo to naozaj zaujímavé stvorenie. Mala dva veľké predné zuby a keď sa ju niekto pokúsil pohladkať, roztriasla sa a zdvihla ostne. Moja mama ju neznášala lebo vyzerala ako myš, ešte keby mala aj ten holý chvost, myslím že by zmizla bez stopy už po týždni. Po tomto zverinci som si povedala, že by v tom bol čert, keby sa mi našich konečne nepodarilo ukecať na papagája.

Môj vyvolený bol párik agapornisov. Sú to papagáje veľké asi ako vrabce, majú farebné zobáčiky a krikľavé perie. Vídavala som ich v obchode už dlho, sedeli na bidielku a nečo si pre seba ticho škriekali. Našich som presviedčala, aké sú to malé papagáje, že sú ticho a takmer neškriekajú, že máme aj v pivnici klietku, takže ju ani nebudeme musieť kupovať. Naši privolili, a tak som sa ja s mojím bratom vybrali na nákup papagájov. Z dôvodu, na ktorý si teraz nemôžem spomenúť sme ich kúpili až vo Zvolene a to prosím 4.4.2004. V obchode bolo pološero a v jednej klietke boli dva páriky. Vybrala som si tých najkrajších ktorých som našla. Keď však predavač otváral klietku aby mi ich vybral, zmičohonič mu tí druhí dvaja vyleteli a usadili sa na rybárskej sieti, ktorá bola v obchode zavesená pod stropom ako dekorácia. Predavač zmizol a o chvíľu sa vrátil s väčšou sieťkou na vyberanie akvarijných rybyčiek, a začal loviť papagáje hlava nehlava. Spoločnými silami sa mu ich podarilo dostať naspäť do klietky, aj keď ten švih, akým toho papgája dostal, vyzeral pre to ho lietajúceho chudáka životu nebezpečne. Nakoniec sme však dostali mnou vybratý  párik a nakúpili sme im aj búdku(však pre istotu) a žrádlo. Naši milý papagájci s nami cestovali domov. Doma som ich hrdo pustila do klietky a s bratom sme ich obdivovali ako nových obyvateľov našej izby.

Nazvala som ich Astor a Kea- podľa jedného novozélandského papagája - Nestor kea. Kea bola samička, mala svetlo modré krídla, tmavo modrý chvost, biele brucho, čiernu hlavu a svetlý  zobák. Astor bol samček so svetlo zeleným bruchom, tmavozelenými krídlami, pár modrými perami na chvoste, červenou až tmavohnedou hlavou a červeným zobákom. Papagájci sa zabývali v klietke celkom rýchlo. Prvé prekvapenie nastalo hneď na druhý deň v sobotu, kedy nás prebudilo do krásneho jarného rána o pol siedmej katastrofálene škriekajúce duo mojich nový domácich zvieratiek. Vonku škriekali vtáky a vnútri vrieskali oni dvaja. Ako ranajšie stanovisko sme im vymysleli chodbu, no často sa stávalo, že tam boli až doobeda.Škriekali si pre seba ako dva paviáni a zbesilo lietali keď sa k nim niekto opovážil priblížiť. Najkrajší pohľad na túto dvojicu bol, keď boli náhodou ticho, keď si navzájom čistili perie alebo spali pri sebe s hlavou pod krídlom. Zrazu z nich boli roztomilé a tiché vtáčatká a nie šialenci, akými boli ráno.

Týždeň na to ako som ich kúpila, 14.4.2004, mal oco narodeniny. Ja som prišla domov v dobrej nálade, vonku bol krásny slnečný deň a tak som vyložila papagájov na balkón, nech sa pekne môžu vyhriať na slnku. Chcela som im vyčistiť klietku, ale povedala som si načo ich budem dávať dole z balkóna, keď to môžem spraviť aj tam. Ako prvé som otvorila bočné dvierka, aby som mohla vybrať nádobku s vodou, úspešne som ju aj vybrala, ale hneď  za mojou rukou niečo vyletelo z klietky, prefrnklo mi popod nos a usadilo sa na jej vrchu. Ja so m rýchlo zavrela dvierka, ale bolo už neskoro, Astor si veselo lietal ponad klietku a škriekal od radosti. Keď Kei došlo, že sa ocitla sama v klietke a jej druh si lieta voľne v povetrí, začala nešťatsne škriekať a vyvádzať. Astor si to uvedomil a snáď len z toho dôvodu ostal na balkóne. Ja som jedným skokom bola v detskej, priam až podvedomým pohybom som vyhrabala našu akvrijnú sieťku a druhým skokom som bola zasa na balkóne, kde som sa začala zakrádať ako mačka. Astor ma zbadal a ja som sa zahnala, bohužiaľ neskoro. Mojej sieťke unikol len po malý vlások. Preletel pár metrov a usadil sa na vŕbe, ktorú máme uprostred dvora. Nech som robila, co som robila, uz sa nevrátil. Vyložila som Keu v klietke na parapet blakóna, nasypala som mu do misky žrádlo, ale on si veselo škriekajúc odletel kamsi do neznáma.

A tak sme zostali len my dve s Keou. kea viditeľne posmutnela, ráno sa ozýval už len mono škrekot a mne sa podarilo si ju trochu skrotit. Žrala z ruku, trochu sa dala aj pohladkať. No bola sama,to sa me nepáčilo. Intenzívne som našim tlačila do hlavy, že papagáj nemôže zostať sám, lebo sú to kŕdľové vtáky. Naši privolili a mesiac na to, ako mi zdrhol sme sa opäť s bratom vybrali do zvolena. Bolo 14.5.2004, celkom fajn počasie a ja som si kúpila ďalšieho papagája, ročného, zeleno-červeného agapornisa. Doma som ho opäť pomenovala Astor, jednak preto, že sa mi nechcelo vymýšľať nové meno a jednak preto, že Astor a Kea znie spolu božsky. Spočiatku to bolo v pohode. Hoci sa papagájci držali na opačných koncoch klietky, ale škriekali si v kope. Jediné, čo sa mi nezdalo bolo, že Kea sa akosi malátne držala na bidielku. Nedokázala riadne zdvihnúť hlavu a pomaly sa prekoprcávala. Podarilo sa mi ju vybrať bez toho, že by sa dáko extra bránila, čo bolo samo o sebe veľmi čudné znamenie, lebo tak blízko sa ma vždy bála. V rukách sa mi triasla, zatvárala očká, bolo to len malé bezbranné vtáčatko. Keď ju môj brat videl, zaviezol ma ku zverolekárovi. Ten ju prehliadol a len sa zhrozil, že nemá takmer niejaké svalstvo. Ptoom jej pichol inekciu s tým, že ak prežije do ďaľšieho dňa, mám prísť znova. Plačúc som šla domov, držiac bezvládnu Keu v dlani. Doma som ju dala do veľkej kokosovej škrupiny, ktorú som niekde našla, snažila som sa ju kŕmiť alebo dávať jej piť, ale tá nič, len chcela spať. Vydržala do večera. Na druhý deň som v našj záhrade pod pokrútenou jabloňou vyhrabala malý hrobček a pochovala tam Keu v kokosovej škrupine.

Od vtedy je Astor sám. Aj teraz mi škrieka poza uši, akoby vedel, že o ňom píšem. Je to už tretí rok a on sa nezmenil, stále sa ma bojí, jediné, čo som ho naučila je brať si z prstov jedlo. Inak pokračuje v tradícii svojich predchodcov. Ráno odušu škrieka,hryzie,  bojí sa tmy a zásadne keď počuje iné vtáctvo, šušťanie sáčkov alebo pustenú vodu, považuje za povinnosť odpovedať. Dôležité však je, že keď ho nechám lietať po izbe, vie že sa má vrátiť späť do klietky. 

Ara hyacintová

Takto asi vyzerali Astor I. a Kea

A toto je môj Astor.(ale je nieje vypĺznutý ako teraz :]) teraz je z neho neurotický papagáj.Predtým bol len papagáj.