Tma pred očami. To bolo posledné, na čo si spomenula. Nič len tupé ticho a tma. Myslela si, že prešla večnosť. A stále to ticho. Pri prvom otvorení očí ju oslepilo svetlo - jasné, biele, žiarivé. Žeby to takto vyzeralo na druhej strane? Nie, to nebude ono.
Veď ona by aj tak išla inam.
Boj proti konvenciám.
Ticho a svetlo. Ničota.
Alebo čistota?
Pravda pravdivá naveky stratená.
Sever, východ, juh či západ?
Netuší ani zamak.
Začiatok konca alebo koniec začiatku?
Ntuší nikto, nikto od prvopočiatku.
Svetlo a ticho.
Krása krás.
A tento nevšedný čas más
naruší len čas.
Na svetlo sa zvyknúť dá,
ale ticho, to sa nepoddá.
Ticho zožiera ako dravé zviera,
ako predátor po koristi prahnúci.
Ticho je tmavá časť dňa
nekonečne končiaca.
Svetlo a brat tma
sú jemné tóny dňa.
Dňa tichého a dňa svetlého,
dňa v celku všedného
A v tom tma sadla si na kolená,
a svetu hľadiac tvárou v tvár si úbohá samučička sama zastená, kolobeh ticha sa preruší a koniec koncov mení v začiatok začiatkov. A nenecháva nič na pamiatku. Ticho, tma i svetlo zmizli. Ostala už len ona a svet vôkol. Ako dlho bola mimo? A prečo? To netuší. Odpovede na tisícku otázok nemá. A tak ide ďalej s davom...
Komentáre