Kiežby to bolo tak, že som tam šla ráno na kávičku a večer na koktejl. Alebo by som sa večer zdržala na panáka a ráno sa prebudila na terase. Kdeže. Ráno sa ledva vypracem z postele. V ideálnom prípade uchmatnem aspoň suchára a trielim rozkladať stoličky, obliekať ich, utierať stolíky a čakám na svojich stálych zákazníkov. Tými nie je nikto iný ako vždy milí, prívetiví a priateľskí (irónia) Rumuni. Ich revírom je Costa Brava a ich chlebodarcom prostitúcia. Proste vysnívaní hostia každého podniku (opäť irónia). Prvý raz prichádzajú okolo 13tej. Po skupinkách. Striedajú cafe con leche, cafe americano, cortado a vodu. To sú tržby, to vám poviem! (áno, irónia, chytáte sa) Ako som vravela, chodia po skupinách. To znamená, že najskôr prídu dvaja, traja a postupune zaplnia 3 stoly. Tak sa kopia aj účty na stolíkoch a keďže nevyžadujeme platenie okamžite, je to krásne cvičenie matematiky.
Zvyčajne sú dve možnosti - buď si každý zaplatí svoju kávičku alebo vám zo traja cigáni zahlásia, že to platí celé a hodia vám 20 eurovky. Pritom sa začnú hádať a hovoria na vás niečo v hatlanine španielčiny a rumunčiny. Prvý týždeň najskôr zazerali a mali hlúpe poznámky ohľadne neznalosti španielčiny. Druhý týždeň po nás pokukujú a mám pocit, že som už niekoľkokrát zajednaná a budem odvlečená do Rumunska. Uvidíme čo z toho bude. Títo naši cigáni nevyzerajú ako slovenskí, ale teda správať sa tak správajú. Ľudia si radšej sadnú na opačnú stranu terasy, aby sa vyhli ich hlučným rozhovorom (alebo kriku?).
Ďalšími super zákazníkmi sú chalani, prevažne ročníky 90, 91, 92, ktorí sa po vás čudne pozerajú, keď si pýtate občianku. Najlepšie je, keď zistíte, že sú od vás starší. A potom sú tu samozrejme takí, ktorí si ako zázrakom zabudnú id-čka na hoteli. Tak určiteeeeee. :) Čerešničkou na torte sú chlapčekovia, ktorí celí nadšení ukážu občianku, majú ledva 16 a ešte sa tvária nechápavo a ukrivdene, keď im nechcem doniesť pivo.
Robota čašníčky je niekedy fakt zábavná. Napríklad keď idem s plnou táckou prázndych pohírov cez cestu, zrazu sa vyrúti nejaký moped, ustúpim 3 kroky dozadu a ako naschvál mi padne na zem jeden jediný pohár. Samozrejme s veľkým rinkotom sa rozbije a všetky oči z terasy sa upriamia na mňa akoby som práve niekoho zavraždila. A mne to príde nesmierne smiešne, prídem na bar celá vysmiata akoby som si z ústavu odbehla. :D Ale tak aspoň má barman nejakú prácičku. Tiež poteší, keď sa na terase objavia nejakí česi, slováci, poliaci či dokonca angličania. U nich je 100% pravdepodobnosť, že sa budeme rozumieť. Existujú však aj anomálie ako francúzi, ktorí sú ochotní hovoriť len francúzsky, španieli hovoriaci len španielsky(a ešte po mne zazerajú, že ako si vôbec dovoľujem byť v Španielsku, keď nehovorím španielsky) a potom sú rusi, ktorí sa rozčulujú, že neviete španielsky. A keď sa im snažím povedať, že rozumiem rusky tak nula bodov. Samozrejme, keď im dávam výdavok tak si to vypočítavam slovensky a už to do mňa začne, že čo som im klamala že nehovorím rusky. Proste španielska dedina. Keď sa ľudia nechcú dorozumieť, tak sa proste nedorozumieme. Ale to sa stane tak raz za deň. A hlavne s úsmevom ide všetko oveľa, oveľa ľahšie.
Ďalším fenoménom je tzv. "kakadu", ako to pomenovala Diva. Dovolenkári prídu, sadnú si, pozdravíme sa poloúsmevom a potom sú celý čas zamračení, škúlia a nič. Niekedy sa bojím byť na nich milá, veď mi ešte ublížia, že kazím ich zlú náladu! =)) Niekedy sa pri nich cítim, že sem nepatrím. Priblblo sa usmievam úsmevom č. 4. Nevadí, všetko je fajn, všetko je naj. Hlavne, že sa môžem celý deň pozerať na more a dovolenkárov.
Toľko na dnes zo slnečného Lloretu de Mar, kde nie je ani mráčik na nebia teplota v tieni dosahuje pekných 30°C. Nabudúce priblížim našu náhradnú španielsku rodinku, s ktorou je o zábavu každý večer postarané. Takže hasta luego!
Zvyčajne sú dve možnosti - buď si každý zaplatí svoju kávičku alebo vám zo traja cigáni zahlásia, že to platí celé a hodia vám 20 eurovky. Pritom sa začnú hádať a hovoria na vás niečo v hatlanine španielčiny a rumunčiny. Prvý týždeň najskôr zazerali a mali hlúpe poznámky ohľadne neznalosti španielčiny. Druhý týždeň po nás pokukujú a mám pocit, že som už niekoľkokrát zajednaná a budem odvlečená do Rumunska. Uvidíme čo z toho bude. Títo naši cigáni nevyzerajú ako slovenskí, ale teda správať sa tak správajú. Ľudia si radšej sadnú na opačnú stranu terasy, aby sa vyhli ich hlučným rozhovorom (alebo kriku?).
Ďalšími super zákazníkmi sú chalani, prevažne ročníky 90, 91, 92, ktorí sa po vás čudne pozerajú, keď si pýtate občianku. Najlepšie je, keď zistíte, že sú od vás starší. A potom sú tu samozrejme takí, ktorí si ako zázrakom zabudnú id-čka na hoteli. Tak určiteeeeee. :) Čerešničkou na torte sú chlapčekovia, ktorí celí nadšení ukážu občianku, majú ledva 16 a ešte sa tvária nechápavo a ukrivdene, keď im nechcem doniesť pivo.
Robota čašníčky je niekedy fakt zábavná. Napríklad keď idem s plnou táckou prázndych pohírov cez cestu, zrazu sa vyrúti nejaký moped, ustúpim 3 kroky dozadu a ako naschvál mi padne na zem jeden jediný pohár. Samozrejme s veľkým rinkotom sa rozbije a všetky oči z terasy sa upriamia na mňa akoby som práve niekoho zavraždila. A mne to príde nesmierne smiešne, prídem na bar celá vysmiata akoby som si z ústavu odbehla. :D Ale tak aspoň má barman nejakú prácičku. Tiež poteší, keď sa na terase objavia nejakí česi, slováci, poliaci či dokonca angličania. U nich je 100% pravdepodobnosť, že sa budeme rozumieť. Existujú však aj anomálie ako francúzi, ktorí sú ochotní hovoriť len francúzsky, španieli hovoriaci len španielsky(a ešte po mne zazerajú, že ako si vôbec dovoľujem byť v Španielsku, keď nehovorím španielsky) a potom sú rusi, ktorí sa rozčulujú, že neviete španielsky. A keď sa im snažím povedať, že rozumiem rusky tak nula bodov. Samozrejme, keď im dávam výdavok tak si to vypočítavam slovensky a už to do mňa začne, že čo som im klamala že nehovorím rusky. Proste španielska dedina. Keď sa ľudia nechcú dorozumieť, tak sa proste nedorozumieme. Ale to sa stane tak raz za deň. A hlavne s úsmevom ide všetko oveľa, oveľa ľahšie.
Ďalším fenoménom je tzv. "kakadu", ako to pomenovala Diva. Dovolenkári prídu, sadnú si, pozdravíme sa poloúsmevom a potom sú celý čas zamračení, škúlia a nič. Niekedy sa bojím byť na nich milá, veď mi ešte ublížia, že kazím ich zlú náladu! =)) Niekedy sa pri nich cítim, že sem nepatrím. Priblblo sa usmievam úsmevom č. 4. Nevadí, všetko je fajn, všetko je naj. Hlavne, že sa môžem celý deň pozerať na more a dovolenkárov.
Toľko na dnes zo slnečného Lloretu de Mar, kde nie je ani mráčik na nebia teplota v tieni dosahuje pekných 30°C. Nabudúce priblížim našu náhradnú španielsku rodinku, s ktorou je o zábavu každý večer postarané. Takže hasta luego!
Komentáre
jee
hasta luego! A uži si prázdniny :)