Divožienky

     Anna Kareninová je - ako je určite všetkým známé - jedno z popredných dieľ veľkého ruského spisovateľa Leva Nikolajevič Tolstého. Je to príbeh ženy, otrokyne spoločnosti, ktorá si volí svoj život a nie žiadnu predurčenú pretvárku. Taktiež tu rozoberá aj ruský vidiek a až príliš sa venuje jeho opisu. (To pre prípad, žeby ste dostali kacírsku myšlienku prečítať si toto dielo.)
     Anna je celkom obyčajná žena, muža má o 20 rokov staršieho, vo výhodnom spoločenskom postavení, presne tak ako rodičia chceli. Myslí si, že je šťastná. Lenže to, že máte na ruke obrúčku a niekomu varíte každý večer večeru neznamená, že ho milujete a ste šťastná. Anna mu našťastie variť nemusí, ale obavy o svoje šťastie má.
     Verila, že láska príde. Verila, že jedného dňa sa do neho zamiluje. No darmo. Nič. Ani len iskrička. A preto všetku svoju lásku dáva synovi. Jedného dňa náhodne stretáva neznámeho a zamiluje sa. Teda, skôr sa gróf Vronskij zamiluje do nej. Všade ju prenasleduje, stretáva a zvádza. A Anna sa nechá strhnúť. Veď ktorá žena by odolávala?
     No je tu jeden háčik. Manželovi sa táto romanca nepáči. Anna sa rozhodne, že ho opustí. Porodí Vronskému dcéru a spoločne odchádzajú do Európy. Nevedia sa včleniť do spoločnosti, nikto neakceptuje to, že Anna je ešte stále manželkou Karenina. Prichádzajú naspäť domov. Tu sa však Anna nemôže ukázať v spoločnosti bez toho, aby na ňu ukazovali. Začína byť paranoidná. Myslí si, že Vronskij si našiel inú - mladšiu, krajšiu, vtipnejšiu, lepšiu. Za jediné východisko z jej múk považuje samovraždu. A tak končí pod vlakom.

     Chcela by som byť Annou. Aspoň na pár chvíľ. Zažiť ten najkrajší pocit na svete - lásku. Chcela by som túžiť a milovať celým srdcom, chcela by som byť očarená jeho prítomnosťou. Chcela by som žiť svoj sen a niekedy aj skončiť svoj deň. No ja nie som románová postava. Ja žijem skutočný život. A preto, práve preto neviem aké je to byť Annou Kareninovou...